Poloha

Z historického hľadiska zaberá Podpoľanie južnú a juhovýchodnú časť bývalej Zvolenskej stolice okolo povodia Slatiny a stredného Hrona, ktorá na juhu prechádza do Štiavnických vrchov a Krupinskej planiny, dotýka sa teda severného Hontu a Novohradu.
 

Fyzicko - geografická charakteristika

Podpoľanie sa rozprestiera na geomorfologických celkoch Veporské vrchy, Poľana, 
Zvolenská kotlina, Javorie, Ostrôţky, Krupinská planina a z malej časti aj Pliešovská kotlina. 
Najcharakteristickejšie pre toto územie je však  neogénne  sopečné pohorie Poľana. Je to naše 
najvyššie sopečné pohorie (1458 m. n. m.) a zároveň jeden z najväčších vyhasnutých 
stratovulkánov v Európe.  Krajinu  tieţ  spestrujú pozostatky lávových prúdov a vzniknutých 
parazitických kráterov v podobe skalných brál a vyvýšenín.
Medzi najväčšie vodné toky patrí rieka Slatina, rieka Hučava, ktorá odvádza všetky 
toky z krátera, pretína prstenec Poľany a nakoniec sa vlieva do Slatiny.  Územím  taktieţ 
preteká taktieţ mnoţstvo potokov.  Detvu pretína  Detviansky potok, na severných svahoch Poľany je to svojimi meandrami známy Kamenistý potok,  ale  aj ďalšie potoky ako Dúbravský 
a Krivánsky potok.
Tektonickou činnosťou Poľany vznikli  aj  mnohé minerálne pramene.
Poľana je svojím  výnimočným prírodným bohatstvom, prítomnosťou vzácnych druhov 
ţivočíchov i rastlín od roku 1981 chránenou krajinnou oblasťou a taktieţ je zapísaná do 
biosférickej rezervácie UNESCO (1990). Predmetom chránenia je najmä pôvodná vrcholová 
smrečina Zadnej Poľany  ale aj poľovná zver, ktorá bola podnetom  na vyhlásenie  chránenej 
poľovníckej oblasti.
 

Humánno - geografická charakteristika

Územie Podpoľania bolo osídlené uţ počas staršej doby bronzovej (lokalita 
Chrapková), hromadné nálezy sa však našli najmä z obdobia luţickej kultúry,  v lokalite 
Kaľamárka z mladšej doby bronzovej (1250  –  700 p. n. l.). Významné je  osídlenie 
kopaničiarskou kolonizáciou  (16.st.), ktorá vychádzala z uţ  existujúcich  sústredených sídiel,
a preto mala sekundárny charakter .
V súčasnosti  tvorí okres Detva 15 obcí: Detva, Detvianska Huta, Dúbravy, Horný 
Tisovník, Hriňová, Klokoč, Korytárky, Kriváň, Látky, Podkriváň, Slatinské Lazy,  Stará Huta, 
Stoţok, Vígľaš a Vígľašská Huta  –  Kalinka s počtom  32 600 obyvateľov (k  31. 12.  2009)
a rozlohou 449,2 km². Najstaršou obcou v okrese je Vígľaš (1393), najmladšou Korytárky 
(1993)  najväčšiu rozlohu katastra  má  obec  Hriňová. Samotné mesto Detva má  14 788
obyvateľov, čím sa zaraďuje medzi  stredne veľké mestá. 
Charakter mesta 
ale aj celého regiónu výrazne ovplyvnila výstavba Podpolianskych strojární v druhej polovici 
20.  storočia.  Pre obyvateľstvo, ktoré sa predtým ţivilo prevaţne poľnohospodárstvom, sa stal 
hlavným zamestnávateľom priemysel, ktorý je súčasťou sekundárneho sektora a dodnes je 
profilovým odvetvím, v ktorom je zamestnaný najväčší počet obyvateľov okresu.  Okolitá 
príroda bohatá na lesy poskytovala  uţ oddávna moţnosť uplatnenia    pre lesné hospodárstvo 
a spracovávanie dreva.